Príbeh o tom, ako nemohla Rosemary Kennedyová po nevydarenej operácii rozprávať či chodiť, bol roky zahalený rúškom tajomstva.
Rosemary Kennedyová sa narodila v roku 1918 ako tretie dieťa a zároveň prvé dievčatko Joe a Rose. Nedostatok kyslíka v tele počas pôrodu spôsobil trvalé poškodenie mozgu, čo malo za následok duševnú zaostalosť.
Aj keď vďaka jasnému pohľadu a tmavým vlasom vyzerala ako zvyšok Kennedyovcov, jej rodičia odjakživa vedeli, že je iná. Ako dieťa nestíhala držať krok so svojimi súrodencami, ktorí sa často hrávali na dvore alebo behali po ulici. V 20-tych rokoch 20. storočia však boli duševné choroby veľmi odcudzované. V obave z následkov, že by to Rosemary nezvládla, ju Rose odhlásila zo školy a najala si súkromného učiteľa, ktorý ju učil z domu.
V roku 1928 sa celá rodina Kennedyovcov presťahovala za Atlantik. Aj napriek svojmu zdravotnému postihnutiu sa predstavila aj Rosemary. Samozrejme, nikto nevedel, do akej miery je jej zdravotné postihnutie závažné, nakoľko o tom Kennedyovci vôbec nerozprávali. V Anglicku sa Rosemary cítila normálne ako iné deti. Navštevovala katolícku školu, ktorú viedli mníšky. Na to, aby ju niečo naučili, mali množstvo času a trpezlivosti. Pripravovali ju na pozíciu asistentky učiteľa a dá sa povedať, že pod ich vedením vynikala. Keď však v roku 1940 napochodovalo Nemecko do Paríža, museli sa Kennedyovci vrátiť naspäť do USA a Rosemary sa tým pádom musela vzdať svojho vzdelávania. Po návrate domov dala Rose Rosemary do kláštora, hoci tam nevydržala dlho. Podľa mníšok sa Rosemary v noci vykrádala a chodila do barov, stretávala sa s čudákmi a chodievala k nim domov.
V tom istom čase pripravoval Joe svojich dvoch najstarších synov na kariéru v politike. Rose a Joe sa obávali, že by správanie Rosemary mohlo spôsobiť zlú reputáciu nielen jej samotnej, ale aj celej rodiny. Usilovne hľadali niečo, čo by jej pomohlo. Zhodli sa na doktorovi Walterovi Freemanovi. Freeman spolu so svojím spoločníkom doktorom Jamesom Wattsom skúmali neurochirurgický zákrok, ktorý údajne liečil telesne a duševne postihnutých. A čo to bol za zákrok? Lobotómia. Keď bola lobotómia predstavená prvýkrát, bola vychválená ako zázračný liek na všetko a lekári ju všade odporúčali. Hoci bola lobotómia občas účinná, mohla nám aj uškodiť. Napriek varovaniam sa Joe aj tak rozhodol pre tento zákrok, nakoľko si myslel, že je to posledná nádej rodiny Kennedyovcov. Po rokoch sa Rose priznala, že o zákroku nič nevedela. Nikom ani len nenapadlo opýtať sa Rosemary , či s tým súhlasí.
V roku 1941 ako 23-ročná podstúpila Rosemary Kennedyová lobotómiu. Počas celého zákroku bola Rosemary hore, komunikovala s lekármi a recitovala básne sestrám. Keď prestala rozprávať, vedeli, že je po zákroku. Ihneď po zákroku si Kennedyovci uvedomili, že niečo nie je v poriadku. Rosemary prestala hovoriť aj chodiť. Previezli ju do ústavu, kde strávila mesiace na liečení. Pohyb sa jej čiastočne vrátil, avšak iba do jednej ruky. Rosemary Kennedy bola v ústave 20 rokov, nemohla hovoriť, chodiť či dokonca sa stretnúť so svojou rodinou. Až po tom, čo utrpel Joe rozsiahlu mozgovú príhodu, sa Rose išla znovu pozrieť za svojou dcérou. Keď ju Rosemary uvidela, dostala výbuch zlosti a zaútočila na svoju matku. To bolo to jediné, ako sa dokázala v tej chvíli vyjadriť. V tom okamihu si Kennedyovci uvedomili, čo urobili, a začali bojovať za práva duševne chorých.
Rosemary Kennedyová sa vrátila ku svojej rodine a prežila zvyšok života v rezidenčnej starostlivosti v Saint Colette v Jeffersone vo Wisconsine, a to až do svojej smrti v roku 2005.
